Nie náhodou chodíme s deťmi pod vodu

Metóda sem, metóda tam. Niekto pláva tak, že dieťa ponára samé. Je to tak v poriadku, ak to cíti ako dobré. U nás to cítime  inak. U nás celkovo viac cítime.

Dieťa do 1 roka ešte nemá predstavu samé  o sebe. Dokonca nevie, že je samostatná bytosť. Tým, že všetky potreby zabezpečuje mama a otec, tak je ich súčasťou. Existuje pre neho len dobré a zlé. Príjemné a nepríjemné. Pri každej zmene je nastavené na osobu, ktorá mu spĺňa potreby. Sleduje ju, vníma. Cíti spojenie alebo odlúčenie.

Možno si hovoríte, že no a čo. Aj odlúčiť treba. Nech sa učí… a aj spať nech spí sám, veď si zvykne. A nech je dieťa samé… Viete, ono to určite zvládne….

My dospelí musíme počítať  s tým, že to zvládne preto, lebo nemá inú šancu. Zvládne všetko, lebo musí. Nad ním je osoba, ktorá rozhoduje o všetkom. Čo bude robiť, ako bude spať, čo bude jesť a kde bude. Takže ono nakoniec každú aktivitu zvládne.  S dobrým výkonom ale parádnou dávkou bezmocnosti.

Na druhej strane vieme v tom byť s nimi. Hore aj dole. Vieme pocit spojenia posilniť, vieme posilniť naše dieťa, že ho vidíme, vnímame a sme tam s ním. Dáme mu aj pod vodou pocit, že nie je samé. Neviem, čo je viac, ale určite cítim, že je to pre detskú dušu blahodárnejšie.  Nezáleží na tom, čo sa v okolí deje, záleží na tom, či má naše dieťa pocit blízkosti, ktorým prekonáva všetko alebo bezmocnosti, napriek ktorému chce prekonať všetko.

Preto u nás chodíme pod vodu. Je nám jasné, že to naše deti to pod vodou zvládnu. Na vodu si zvyknú tak či  tak, len vnímame rozdiel, či s pocitom spojenia alebo odlúčenia.

No vyberte si.