Časť 1. Ako sme prekonali COVID – Predzvesť

Bude to trochu dlhší blog a nebude úplne o plávaní, ale mám potrebu dať vedieť o tom, čo prebehne človeku hlavou, lebo komukoľvek sa to môže zísť. Veľa sa hovorí o testoch, očkovaní, liekoch, vitamínoch a všetkých zdraviu prospešných veciach, ale tak málo sa hovorí o stavoch psychiky, ktoré s covidom prichádzajú. Popri plávaní robím krízovú intervenciu pre ľudí zasiahnutých ťažkou udalosťou a jej postupy som mala už niekoľkokrát možnosť vyskúšať na sebe. Mne to funguje a možno bude aj niekomu inému. Pretože Covid pozit môže spustiť čokoľvek.

Prekonali sme Covid. My sme mali to šťastie, že ľahko, hoci ani ten ľahký nebol úplne ľahký. Pojala som to ako sociálny experiment psychických procesov mojich aj okolia. Preto poskytnem záznam mojich vlastných myšlienok.

Ešte pred nakazením som vnímala ohľadom vírusu veľa info od konšpiračných teórii až ku medicínskym popisom priebehu Covidu s cytokínovou búrkou a zážitkov z prvej línie. Niekde sa môj pohľad ustálil na tom, že nie je to sranda, ale keď by to malo prísť, tak to hádam zvládnem. Podstatné je, čím najviac ochrániť ľudí, ktorí to nemusia zvládnuť ani pri najlepšej kondícii. Čím dlhšie trvalo obdobie stúpajúcich čísel, napriek testovej spartakiáde, lockdownu od októbra, tým niekde moja hlava vyhodnocovala, že nad týmto nemá nikto kontrolu a že dosť možné, že sa mu nevyhnem. Tam stavy začali. Nazvala by som to dôvera vz nedôvera. Od chvíľ istoty, že som ešte dobrý ročník aj keď hraničný, niečo vydržím, vitamíny beriem, cez akúsi neurčitú úzkosť, že čo ak nie, čo keď budem výnimka a niečo sa nepredvídateľné udeje a ja ostanem s trvalými následkami, alebo zomriem. Keď som bola v stave dôvery, rozmýšľala som nad prácou, starala sa o domácnosť, varila, učila sa s deťmi, venčila psov. Život bežal svojim tempom. V tom druhom naladení ma napadli všetky katastrofické scenáre, od toho ako sa môžem dusiť pred deťmi, môžem stráviť v nemocnici týždne a kto sa o nich postará, alebo umriem a čo potom. Tento stav paralyzuje. Energia na bežný život sa znižujea až vyhasína a okrem zaplneného mozgu strachu sa pridáva aj nezvládanie bežných vecí. Keď niekto povie, že myšlienka má silu, tak toto bolo v priamom prenose. Nie som zastáncom ultrapozitívneho myslenia, lebo umožňuje veľa pocitov popierať a oni sa niekde aj tak ukážu. ALe poznám ľudí, ktorí si nepripúšťajú ťažké scenáre a väčšine to aj zatiaľ vychádza. Ja sa radšej zo strachu zoseriem, hnev vyventilujem, ale dovoľuje mi to prebrať riešenia na katastrofické scenáre. To prebehlo asi pred troma týždňami. Energia dole, bordel v dome a ja v myšlienkach, čo by sa stalo keby….

1. Keby som sa začala doma dusiť pred deťmi. Tu som naznala, že najhoršie by to bolo, keby boli na to nepripravené. Nieže by som na nich hneď vybehla, čo sa bude diať, ale povedala som si, že keby mi niekedy v budúcnosti vyšiel pozitívny test, tak si pripomenieme, číslo na 155, postup ako sa volá, doplníme telefónne čísla na ľudí, ktorí sú blízko a ktorí môžu pomôcť.
2. Keby som náhodou odišla do nemocnice, prebrala som, kto by sa o deti postaral. Keď budem náhodou pozitívna, zavolám tým ľuďom a preverím možnosti. S niektorými sa mi to podarilo ešte predtým, lebo sme sa stretli.
3. Keby som umrela. Nebola by som ani prvá ani posledná. Všetci predomnou na tejto planéte zomreli, takže nič výnimočné, bol by to len pre deti veľmi ťažký medzník v živote. Pri tých myšlienkach mi na chvíľu bolo zle, až na odpadnutie, točila sa mi hlava a napriek tomu, ako to píšem, som ju asi 20krát zavrhla, kým som sa v nej posunula ďalej. Lebo to by chcel človek pre svoje deti to najmenej. Lenže ja kým neskončím, neprestanem. Niekto tomu hovorí sebatrýznenie, ale ja viem, že ja kým neprejdem predstavou do pokoja, dovtedy mi bude v hlave šmátrať a ten čas bude oveľa horší ako ten, ktorým si ja prejdem. Toto nemá veľa ľudí, lebo sa rozprávam, mnohí vôbec do tejto predstavy nejdú, lebo je tak boľavá, až sa nedá vydržať. Lenže mne vydržala až do konca. Do toho konca, že každý na tejto Zemi, máme vlastný príbeh a zvládnuť sa dá všetko. Ak by mali mať moje deti svoj osobný príbeh s tým, že im zomrela mama, tak ho tak budú mať a ja verím, že sú na toľko silní, súdržní, obetaví a podporní si navzájom, že to zvládnu. Veď ich k tomu od ich narodenia vychovávam. A tam prišiel pokoj. NIe, že by to nebolo boľavé, ale v tej najboľavejšej predstave som cítili obrovskú dôveru v deti to zvládnuť. Mňa osobne netrápi, čo bude po smrti, lebo čo bude to bude. Už iné zmeny prešli a dali sa. 🙂

Doteraz neviem, či som si to privolala, alebo to bol nejaký druh ženskej intuície a moje telo vedelo, že to prichádza, tak investovalo do tejto psychickej prípravy, ale v každom prípade to bol dobrý základ.

A možno si poviete, že to je moc, ale práve preto to píšem. Lebo málo sa píše, komu čo beží hlavou a po pravde, keby som tomu nerozumela, tak ma to vyplaší do paniky. Pravda je ale taká, že to môže napadnúť.