„Byť za vodou“

Keď naši predkovia vypustili slovné spojenie „byť za vodou“ ani nevedeli, ako táto veta prežije. Dnes sa to spája s finančnou sebestačnosťou do konca života, ale čo sa už dnes nespája s finančnou situáciou. Zvykli sme si merať spokojnosť mierou financií. Kto ich má, zabezpečí sa. Ale je skutočne za vodou?

Hodnú chvíľu už s vodou experimentujem. Respektíve experimentujem so sebou v nej. Prišla som na pár vecí.

Keď som experimentovala, koľko vydržím pod vodou, bola som prekvapená. Keď som začala byť prekvapená, tak som v nej nevydržala ani sekundu na viac. Čím viac som experimentovala, tým sa čas posúval. Skončila som na 3 minúty 26 sekúnd. Nezomrela som.

Fakt je ten, že ak človek nedýcha, neexistuje zábava, ktorou by to mohol prekryť. Už len preto, že každým sileným pobyhom míňa svoj drahocený kyslík. Pod vodou si skutočne začnete vážiť každú molekulu kyslíka. Neexistuje nemyslieť na to, že nedýchate, telo v pude sebazáchrany dáva pomerne intenzívne signály, že dosť nejakej srandy. Normálne je dýchať. Takže ani normálny obranný mechanizmus, ktorý v živote používame, že sa zabavíme niečím iným, alebo sa tvárime, že problém neexistuje, tu možný nie je.

Mohlo by sa zdať, že sa to dá prekonať silou, rekord je viac ako 10 minút, a zmeny v tele prichádzajú po nejakej piatej minúte, tak malo by to byť bezpečné a mohla by som sa utvrdzovať argumentami, že ostatní to dali, dám aj ja. Problém je v tom, že ak presiahnete svoju únosnú hranicu, stratíte vedomie. Takže spoliehať sa na ďalšiu populárnu motivačnú stratégiu sa, z môjho pohľadu, neoplatí.

Potom je ešte stratégia vyhnúť sa tomu celému, ponoriť sa a pri prvom impulze nekomfortu vynoriť. Takto môže človek prežiť celý život, v zásade nič nehrozí, ale aj sa pripraví o zážitok, keď skúša vlastné telo a jeho možnosti.

Tak teda keď sa ponáram, ponáram sa do ticha. Neviem, čo príde, neviem, čo si predstavím, neviem, kam ma to zavedie. Úplne rovnako ako v živote. Tak si len zatvorím oči a nechám sa unášať. Otvorila som tieto brány viackrát, tak moje telo už nepanikári, vcelku je rado, že idem hlbšie. Prvé myšlienky na nádych prichádzajú a zároveň odchádzajú. Viem, že nemusím poslúchnuť každú myšlienku. Aj v živote sa to oplatilo neráz.

Telo vie, že poslúchnuť myšlienky,  znamená vynoriť sa a to ešte nemusí. Veď sa nič nedeje, len som malý krôčik „za vodou“ . Za vlastnými hranicami komfortu. Za hranicami, kde by mohla nastať masívna frustrácia z nedostatku. Nedeje sa tak. Telo je plné kyslíka a to je bohatstvo. Obrovské bohatstvo. Fantázia sa mi prenáša do obrazov, kladiem si otázky a prichádzajú odpovede. Presúvam sa na miesta, vynárajú sa mi ľudia, zvieratá, alebo len spomienky.  V rôznych formách, v rôznych rozmeroch. Strácam pojem o čase. Všetko má svoj dej. Vždy ma ohromí múdrosť toho, čo sa ukáže. Vždy v inom svetle, vždy v iných súvislostiach.

Keď dej prebehne, z diaľky začínam cítiť impulz, že kyslíka je menej. Pomaly sa vraciam do tela. Je uvoľnené. Stiahlo si všetku okysličenú krv k orgánom, ktoré musia fungovať. Srdce cítite a bije pomalšie. Každý úder je pravidelný, silný a pokojný.  Impulz pre nádych, začína byť častejší a intenzívnejší. Vy viete, že telo je múdre. Doprialo zážitok a teraz už dáva vedieť, že pre Vás čas pod vodou skončil.

Otočíte sa na chrbát a nadýchnete.  Môžte. Všade je dosť kyslíka  a je na rozdávanie. Telo sa ho nevie nabažiť. Znova zapája všetko do normálu.  A ja viem, že som „ZA VODOU“

Mám pocit blaha. Na tomto svete je dostatok. Plnohodnotne sa dá žiť aj mimo komfortnú zónu. Myšlienky je niekedy dobré nechávať prichádzať aj odchádzať.  Kým dýchame, všetko je v najlepšom poriadku. Cítim tak život plnými dúškami.

Preto plávam s deťmi. Aby sa naučili ponoriť sa do seba, mohli veriť v hojnosť a dobro tohto sveta a v ľudí, ktorí sú s nimi. A aby sa naučili počúvať svoje vnútro. Ja ich učím byť „ZA VODOU“.

Také sú naše kurzy a také sú naše semináre a  pobyty. Taká je pláváčkovská rodina. Na Slovensku, aj v Čechách.